Raz zistíš, že niektorí ľudia ostanú
navždy v tvojom srdci, no nie v tvojom živote. Príbeh, ktorý sa bude
odohrávať má svoju ideu. Láska je večná aj keď už nie sú v nej dvaja.
Rose je typické dievča, je milá a rozumná, ale jej život je smutný. Mama
jej zomrela, keď mala 12. Jej otec zapíja svoj žiaľ, keď je opitý, tak
ju aj zbije. Rose si musí zarábať na školu, pretože otec nemá peniaze,
lebo vždy všetko prepije. Myslela si, že jej život bude takto pokračovať
až na ten deň.
Takze tento pribeh nepisem ja ale adminka stranky na facebooku dam vam ste aj link kliknite tu
1. Kapitola
„Rose! Kde sú tie peniaze?“ kričal po mne otec.
„Tu sú.“ Prekrútila som oči a hodila som mu ich na stôl. Neznášala som
ho, od kedy zomrela mama trpím najmä ja. Otec len pije a pije. A ja už
nevládzem, zarábam si na výšku ako sa len dá, lenže to nestačí. A
štipendium? To ťažko. To by otec musel ísť so mnou na tú školu a
požiadať oň. Lenže ja som mu ľahostajná ako všetko ostatné, len alkohol je dôležitý.
„Kam ideš?“ zapálil si cigaretu.
„Do práce aj ty by si sa mal ísť popozerať po nejakej.“ Navrhla som mu. Skúšam to každý deň, ale beznádejne.
„Koľkokrát ti mám ešte povedať, že ja nikam nepôjdem.“ Prevrátil oči.
„Ach,“ pozrela som sa do zeme, „ja som chcela pre teba, len dobré.“
Pošeptala som. Zobrala som si tašku a mierila som do práce. Predávam na
stanici lístky, ale dnes idem do druhej práce. Áno, mám 17 rokov a budem
mať dve práce. To je môj život, musela som dospieť rýchlo, inač by som
skončila ako servírka v nejakej zapadnutej reštaurácii. Lenže ja nechcem
tak skončiť, chcem byť súdna antropologička. Otec sa mi smeje, že nikdy
nič nedokážem, ale ja si verím. Sú dni, keď plačem nad svojím životom,
nemám sa ani s kým porozprávať, pretože nemám žiadne kamarátky. Som ako
duch. Viete, že existuje, ale ignorujete ho. Tak to robí aj môj otec. Ja
každý deň ďakujem bohu za to, že nemám súrodenca, inak by so to musel
pretrpieť tiež a mal by to ešte horšie. Ja stále dúfam, že sa otec
zmení. Konečne som prišla do reštaurácie, nebola to žiadna diera, bola
to 3 hviezdičková reštaurácia a zobrali ma zo to sem, pretože viem 3
jazyky. Francúštinu, Angličtinu, Španielčinu.
„Dobrý deň. Ja som Rose Cooper. Mám tu byť nová čašníčka.“ Prihlásila som sa na recepcii.
„Áno, šéf vás ospevoval. Vy viete dobre jazyky, že?“ spýtala sa ma recepčná.
„Snažím sa.“ Usmiala som sa. Bola milá, mala bľonďavé vlasy zopnuté do vrkoča a na ušiach sa jej hompáľali výrazné náušnice.
„Choď tam,“ ukázala na dvere vedúce do kancelárie, „je tam Poppy dá ti oblečenie.“ Usmiala sa.
„A inač ja som Dylan.“ Predstavila sa mi. Sympatická je a má prekrásne meno.
„Teší ma.“ Usmiala som sa. Rozlúčila som sa s Dylan a vstúpila som do
kancelária. Uvidela som Poppy. Mala krátke hnedé vlasy po plecia. Bola
vysoká a temperamentným úsmevom.
„Ahoj ja som Rose, nová čašníčka.“ Prestavila som sa a vystrela som ruku.
„Ahoj ja som Poppy,“ začala rýchlo rozprávať, „ja som tu tiež čašníčka,
budeme kamarátky?“ spýtala sa ma. Ledva lapala po dychu. Bola milá
akurát, že rýchlo rozprávala, ale mne to bolo jedno. Rysovalo sa to na
nové priateľstvo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára