2. Kapitola
„Konečne! Skončila nám šichta.“ Dylan urobila grimasu. Sadli sme si do prázdnej reštaurácie a vyložili sme si nohy na stôl.
„Poppy? Kde je Poppy?“ spýtala sa Dylan a nervózne klopkala prstami po stole.
„Určite si vzadu ešte upravuje make-up.“ Zasmiala som sa. Dylan
nahodila uškrtený úsmev. Poppy sa konečne dovalila sem, bola prezlečená
do čiernych koktailových šiat. Ústa mala potreté červeným rúžom a okolo jej očí sa trblietali očné tiene. Na nohách mala čierne sexy lodičky.
„Ideme?“ spýtala sa Poppy.
„Kam?“ spýtala som sa. Poppyn sexy výraz vystriedal nedočkavý. Nadýchla sa a začala mi vysvetľovať.
„To máme taký zvyk po práci. Vždy ideme do baru.“ Usmiala sa na Dylan.
„Ty máš ten zvyk. Ja chodím s tebou, aby si neskončila v posteli s
nejakým plechatým a tučným boháčom.“ Zavtipkovala Dylan. Poppy zasyčala
na Dylan a vyplazila na ňu jazyk. Ja som sa smiala na celé kolo.
„Ideš s nami?“ spýtala sa ma Poppy. Oni ma fakt volajú von?
„Nemôžem, idem do práce.“ Smutne som sa pozrela do zeme.
„Do práce, veď teraz si skončila.“ Povedala neveriacky Dylan. Nechcela
som im tu vykladať, že som chudobná, a že môj otec pije ako dúha.
Tak som len povedala: „Zarábam si na výšku.“ Poppy prevrátila oči a
priškrtene sa usmiala. Myslím si, že Poppy nie je druh dievčaťa, čo si
plánuje budúcnosť. Riadi sa podľa toho, čo sa má stať a nie podľa toho,
čo chce aby sa stalo. Ja nie som taká. Neverím na osud alebo ďalšie také
hlúposti. Ani na lásku na prvý pohľad. Nič také ako láska na prvý
pohľad neexistuje. Moja mama mi vravievala, že mám veriť. Verila som,
celých 5 rokov som verila, len ja už nevládzem veriť.
„Prepáčte
baby, ja nemôžem.“ Odišla som sa prezliecť. Obliekla som si uniformu a
odišla som z reštaurácie. Nastúpila som na električku a už som sa viezla
na stanicu, kde predávam lístky. Ako som sa pozerala von oknom, videla
som veľa mladých ľudí ako sa zabávajú. Kiežby som si mohla žiť taký
bezstarostný život ako oni. Lenže ja musím chodiť do dvoch prác, aby som
uživila mňa a otca a aby som si zarobila na výšku. Vystúpila som pri
stanici a rovnočiaro som zamierila do kabíny, kde sedím a predávam
lístky na vlak.
„Ahoj Molly.“ Molly sedela so mnou v kabíne a tá tiež predávala lístky.
„Ako nová práca?“ zaujímala sa. Molly má 35 rokov a je sama na dve
deti. Je to môj vzor, niečo ako mama. Síce je černoška, ale ja ju beriem
za mamu.
„Úžasná, konečne som si našla kamarátky.“ Pochválila som
sa. Molly sa usmiala a pokračovala v predávaní lístkov. Ja som sa
usadila a otvorila si okienko. Chodilo veľa ľudí, lebo sa blížil víkend.
„Jeden spiatočný lístok do Holmes Chaplen.“ Vypýtal si mužský
hlas. Nepozrela som sa na neho, len som si vypýtala peniaze a dala mu
lístok. Bol posledný. Pobalila som si tašku a rozlúčila som sa s Molly.
Vyšla som z kabíny a počula som ako niekto spadol na kolajnice. Rýchlo
som tam utekala a uvidela ako leží nejaký chalan bruchom na
kolajniciach. Nikto tu nebol. „Molly zavolaj sanitku.“ Zakričala som.
Musela som konať rýchlo, pretože o pár minút tadiaľto pôjde vlak.
Zoskočila som na kolajnice. Chcela som ho vytiahnuť, ale na to som
nemala čas. Pretože som už počula vlak, tak som po začala ťahať na
vedľajšiu kolaj, nebolo to vôbec ľahké, lebo ten chalan bol veľký a
ťažký. Otočila som ho na chrbát a na poslednú chvíľu som ho odtiahla a
zakryla som ho mojím telom. Vlak okolo nás prefrčal, nič sa nám nestalo.
Po tom som si vzdýchla a posadila som sa na kolená, keď som ho uvidela
prestala som dýchať. Takého krásneho chlapca som ešte nevidela. Mal
jemné chlapčenské črty a na jeho hlave trónili krásne hnedé kučeravé
vlasy. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Vyrušili ma až záchranári.
Zobrali toho chalana do sanitky. „Mohla by som ísť s vami?“ spýtala som
sa.
„Ste rodina?“ spýtal sa ma sanitár.
„Nie, ale prosím vás.“ Zatvárila som sa smutne.
„No, dobre tak poďte s nami.“ Usmial sa na mňa. Keby nie som rozrušená
povedala by som mu niečo na to jeho flirtovanie so mnou. Na nič iné som
nemyslela, len na toho chalana. V nemocnici sme bolo o chvíľu. Zobrali
ho na ošetrovňu a ja som zatiaľ čakala v čakárni. Uplynulo 20 minút a
dovalili sa sem štyria chalani. Začali po každom kričať, kde je nejaký
Harry. Nejaká sestrička ukázala na mňa a niečo im vysvetlila. Všetci sa
rozbehli ku mne, jeden ma objal.
„Ehm? Chcem vedieť z kadiaľ ste,
lebo váš zvyk objať cudzieho by som veľmi rada preskúvala.“ Podotkla
som. Všetci postrehli môj šialený výraz a predstavili sa mi.
„My sme kamaráti toho chalana, čo si zachránila.“ Usmial sa chalan s vráskami od úsmevu.
„Aha, ja som Rose.“ Predstavila som sa. Zaujímalo ma kto sú, lebo vyzerali ako keby ich vystrihli z časopisu.
„Ja som Louis, toto je Liam, Niall, Zayn a ten chalan, čo si ho zachránila je Harry.“ Usmial sa Louis.
„Teší ma.“ Usmiala som sa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára